Niekoľko slov rodičom a učiteľom o šikanovaní

Kým začnete čítať nasledujúce riadky, odpovedzte si na otázku:
Ste presvedčení o tom, že vaše dieťa alebo niektorí žiaci v triede nie sú šikanovaní?

1. Pokiaľ ste odpovedali áno, hľadajte v nasledujúcich riadkoch najmä popis konkrétnych spôsobov správania, ktoré sa považujú za šikanovanie, aby ste zvýšili svoju citlivosť na prejavy šikanovania a potom si odpovedzte znova.
2. Pokiaľ ste odpovedali nie a myslíte si, že vaše dieťa- žiaci sú obeťami šikanovania, hľadajte v článku najmä to, čo môžete konkrétne vy urobiť pre to, aby ste im pomohli. Šikanovanie sa vyskytuje medzi deťmi oveľa častejšie, ako sme si ochotní priznať. Dlhé roky sa s ním stretávame na celom Slovensku, na všetkých typoch škôl – od materských až po vysoké školy;

Viete odlíšiť nevinné detské prekáračky od šikanovania?
Šikanovanie je úmyselné, bezdôvodné ubližovanie jedného alebo viacerých žiakov inému slabšiemu spolužiakovi, ktorý sa nemôže alebo nevie brániť. Z definície vidíme, že šikanujúce dieťa má úmysel ublížiť slabšiemu a nemá k tomu žiadny dôvod – nejde o ochranu kamaráta, vlastnej cti alebo majetku. Jeho snahou je ponížiť iného a dokázať tak sebe aj iným osobnú prevahu.

Ako sa správajú šikanovatelia?
Často podliehame klamnému dojmu, že šikanovanie je „chlapská“ záležitosť. Omyl. Šikanujú rovnako chlapci, ako aj dievčatá. Rozdielny je len spôsob, akým to robia:

• slovná agresivita: šikanujúce dieťa inému nadáva, posmieva sa, uráža ho, vyhráža sa, vysmieva sa, nevhodne vtipkuje a zosmiešňuje žiaka, ktorého si vyhliadlo ako obeť svojho šikanovania;
• fyzická agresivita: zahrňuje strkanie, facky, kopance, bitie slabšieho alebo navádzanie iných na bitku, vyhrážanie sa nožom, palicou, škrtenie slabšieho, ťahanie za vlasy, pichanie kružidlom či ceruzkou;
• poškodzovanie alebo skrývanie vecí iného dieťaťa- spája sa s trhaním, ničením pomôcok, hračiek či oblečenia, počarbaním zošita, učebnice, úloh, privlastňovaním si toho, čo dieťaťu nepatrí, alebo aj s kradnutím;
• psychické manipulovanie a týranie- agresor dáva svojej obeti nezmyselné príkazy, napr. napodobňovať zvieratá, donucuje ho, aby mu slúžil, dával proti svojej vôli odpisovať úlohy, nosil mu veci- desiatu, cigarety, peniaze, hračky, šminky...

Kto býva najčastejšie šikanovaný?

• deti citlivé, tiché, utiahnuté, nepriebojné, slabšie, pomalšie;
• deti, ktoré sa niečím odlišujú od ostatných – farbou pleti, názormi, vierou, rečou, nejakou telesnou odlišnosťou /menšie, tučnejšie, krívajúce, s okuliarmi, chorľavé,.../;
• deti, ktoré sa dobre učia, ochotne pomáhajú, sú usilovné a svedomité.

Šikanované deti sú často osobnostne uspôsobené tak, že agresora už svojim založením a správaním „provokujú“ k šikanovaniu.
Deťom treba zdôrazňovať, že ak má človek zvláštnu povahu, inak vyzerá alebo má nejaký hendikep, v žiadnom prípade to nikoho nesmie priviesť k agresívnemu správaniu a šikanovaniu!!!

Podľa čoho môžete rozoznať, že je dieťa šikanované?
Šikanované deti často nevedia rodičom, učiteľom ani iným dospelým povedať o tom, že sú šikanované, ale svojim zmeneným správaním skryto volajú o pomoc:

• počas prestávok bývajú samy a nemajú kamarátov;
• trávia prestávky v blízkosti učiteľa, neďaleko dverí do triedy;
• pôsobia smutne, neisto, ustrašene alebo plačlivo;
• často mávajú rozhádzané, špinavé, neusporiadané veci v taške aj na lavici;
• pod rôznymi výhovorkami sa vyhýbajú škole – zvyšuje sa počet ich ospravedlnených, a postupne aj neospravedlnených vymeškaných hodín v škole alebo v záujmovom krúžku.

Šikanované dieťa poznáte aj podľa toho, že:

• spolužiaci ho prehliadajú, odmietajú, nechcú vedľa neho sedieť ani sa s ním hrať či zobrať ho do družstva pri súťažiach alebo počas telesnej výchovy;
• začne „strácať“ pomôcky, peniaze, hračky;
• „nechutí“ mu desiata a rozdáva ju spolužiakom;
• nechodí na WC cez prestávky, ale pýta sa počas vyučovacej hodiny;
• vyhľadáva „bezpečnú“ cestu domov – pripája sa k nejakým dospelým, vyčkáva, kým všetci spolužiaci neodídu, dožaduje sa odprevádzania, hoci už chodilo samo domov, aj krátku cestu absolvuje radšej autobusom.

Ak učiteľ alebo rodič zachytí aspoň tri z týchto signálov opakovane počas 2 až 3 týždňov, mali by sa porozprávať s rodičom, učiteľom aj s dieťaťom, prípadne s jeho kamarátmi, a pokúsiť sa zistiť príčinu takejto zmeny v správaní. Vždy záleží na tom, aby dospelí postupovali citlivo, s ohľadom na vzťah k dieťaťu a spolupracovali s rodinou.

 Fifikove noviny , september 2004.